Žijem v Bratislave

Diskutovali sme potom na túto tému asi do pol siedmeho piva. Na vine našej bezútešnej situácii sú politici, lebo len kradnú, ohovárajú sa a na východné Slovensko kašlú. A svoj podiel na tom majú aj tí, čo pred pätnástimi rokmi štrngali kľúčmi, dožadovali sa slobody a potom to tu rozkradli. Pomaly sme dospievali k zvyčajnému koncu našich debát. Za všetko zle môže Mečiar, ak nie on, tak Dzurinda a jediná naša nádej je Fico. Ja som, ale vtedy bol už dávno myšlienkami inde. Hlavou mi stále rezonovala veta „Tí sprostí východniari sú obyčajná lenivá chamraď, len sedia v krčme a sťažujú sa.“, začínal som si uvedomovať, že je to z časti pravda. V hlave, značne „posilnenej“ alkoholom, sa mi rodil plán. Ja to takto nenechám, nebudem tu sedieť na zadku a pozerať sa, ako to tu všetko ide do sračiek. Odídem do Bratislavy a tam začnem nový život. Som šikovný a pracovitý, takíto ľudia sa nikde nestratia. Zarobím si kopec peňazí, kúpim si parádnu audinu a postavím dom v peknej lokalite. S hlavou vysoko v oblakoch dopíjam poslednú borovičku. Zajtra nad tým ešte raz poriadne porozmýšľam.Budí ma notoricky známa melódia od skupiny OZÓN, mobil poskakuje po nočnom stolíku ako zmyslov zbavený, treští mi v hlave. Volá mi Tóno „Kde do riti si, vieš koľko je hodín, u mňa si skončil.“ Aj tak dobre, odchádzam do Bratislavy. Napriek ťažkej opici som nezabudol na svoj včerajší sľub, odísť. Je to celkom jednoduché, nič ma tu už nedrží. Erika sa na mňa vykašľala minulý víkend, keď som nedostatočne ocenil tyrkysový sveter čo pre mňa po nociach uštrikovala. Krava. Včera Jano okrem iného spomenul ako sa ľudia v BA majú. Do roboty chodia na deviatu, obedujú po reštikách, večer chodia na squash a do 3D kina a keby som vraj videl nejaký Aupark, to by som vraj na riť padol. Tam si nájdem nejakú peknú kočku, vzdelanú a upravenú, nie ako Eriku, malú a tučnú. A to som sa o ňu s Dodom pobil. Tomu je už koniec. Kúpim si koženú bundu a značkové tenisky a ženy mi samé do postele polezú. Včera som zvažoval, či sa nemám radšej ísť pozrieť na ten internet, dá sa tam na rôznych stránkach nájsť práca, naučili nás to na rekvalifikačnom kurze, ale teraz som si už istý, že to pôjde aj bez toho. V správach minule hovorili, že Bratislava má nezamestnanosť len 4 % a aj tie tvoria dobrovoľne nezamestnaní. Priemerný plat je 22 tisíc, tam mi bude sveta žiť. Pri týchto predstavách ma prestala bolieť hlava. Spriadal som v hlave plány a tešil sa na svoju novú, lepšiu budúcnosť. Poobede som si kúpil lístok na vlak a šiel predsa len opáčiť Eriku. Čo keď sa už na mňa nehnevá. Len bohvie ako dlho budem v tej veľkej Bratislave sexuálne pôstiť a preto bude lepšie sa poistiť. A ak mi nedá aspoň budem vyzerať ako džentlmen, že som sa prišiel rozlúčiť. Ako sa neskôr ukázalo, nebola rada, že ma vidí a bežiac pred jej psom som zrejme nevyzeral ani ako džentlmen. Nevadí. Zájdem na jedno. Dal som si jedno a napriek tomu, že ma kamaráti z mokrej štvrte prehovárali, aby som ostal ešte na „jedno“ pobral som sa proti noci domov. Bol som hrozne nervózny a nevedel som sa dočkať zajtrajška. Po ceste som stretol Eriku. Asi si uvedomila, že som v našej dedine jej jediná šanca ako mať sex a tak sa so mnou prišla rozlúčiť. Pretiahol som tú kravu za susedovou stodolou, ani som sa poriadne nevyzliekol a sľúbil jej, že jej zavolám ako sa mi v Bratislave darí. Celkom pekne sa to začína. Zajtra vyrazím do tej neznámej, tajomnej, obrovskej Bratislavy. Som východniar, no a čo? Som náležíte hrdý na to odkiaľ som. Čo sme my sprostejší? Veď robiť vieme, my sme postavili pražské metro aj pol Bratislavy. Nie som si istý či nie aj bratislavsky hrad. Do riti, zaspal som, nestíham vlak.Stihol som. S ťažkosťami som sa zmestil do natrepaného vozňa a som rád, že mám miesto aspoň na chodbičke pri hajzloch, nechápem kam sa ľudia rovno v nedeľu trepú. Cestujem 7 hodín na jednej nohe a neustále premýšľam kam sa všetci tí ľudia derú? Žeby do Bratislavy? Je tam skutočne toľko roboty, že sa dokáže zamestnať úplne každý a mesto tak dennodenne pohltí tisíce ľudí z celého Slovenska, aby sa na veky rozplynuli v anonymnom dave veľkomesta, alebo len skúšajú svoje šťastie a dúfajú v lepšiu budúcnosť ako im ponúka chudobnejšia aj keď krajšia časť Slovenska. Zdravý rozum mi hovorí, že títo ľudia predstavujú konkurenciu. Ale akáže sú mi títo odroni konkurencia, ja mám vyučný list murára a rekvalifikačný kurz na agropodnikanie. Neviem, či mi to v meste na niečo bude, no ale veď uvidíme. Konečne. Vystupujem na hlavnej stanici nášho hlavného mesta, v reproduktoroch doznieva „rýchlik 609 Dargov, ktorý prišiel na druhú koľaj v Bratislave končí, zo súpravy prosím vystúpte“, všade je plno bezdomovcov, na obrovskom plátne bežia športové správy, a pred stanicou stojí celá armáda taxíkov. A do kelu, nedomyslel som to, vždy mi všetci hovoria, že som strašne zbrklý a asi majú pravdu. Nemám mapu Bratislavy a ani neviem kde je nejaký hotel. No čo, hádam sa nestratím. Zapaľujem si cigaretu a vyrážam do nočného mesta, ktoré sa má stať mojim domovom. Kto vie, či už o tom vie? Kto vie, či ma príjme? Popri mne prechádza trolejbus s číslom 201, zhlboka vdychujem dym cigariet značky Marlboro a keby ste v tej chvíli stáli za mnou, videli by ste ako sa strácam v slabom svetle pouličných lámp.Už som tu rok a pol. Doma som bol naposledy na Veľkú noc. Dosť sa to tam medzičasom zhoršilo. Nevadí, tu si zarobím pätnásť v čistom a ubytovňa ma stojí len štyri tisícky. Sedím s kamarátmi v krčme, sledujeme politickú reláciu, nadávame na Fica aj na Dzurindu, zase sa namočili do nejakej úplatkárskej aféry. Na druhej strane chválime reformy verejných financií a zdravotníctva, nepáči sa nám reforma školstva, chceme vzdelané deti. Nadávame aj na všetkých lenivých nezamestnaných, čo žijú z našich daní. Prichádza čašník „Ešte štyri“ hovorím a dodávam „Tí sprostí východniari sú obyčajná lenivá chamraď, len sedia v krčme a sťažujú sa!“